Na posteli sedí chlapec. Chlapec vysokej postavy s čiernymi kučeravými vlasmi a s očami v podobe zeleného rybníčku. Len niečo v nich nie je v poriadku. Je to smútok, či sklamanie? Ten chlapec má zvesenú hlavu a zdá sa, že mu sem tam kvapne aj tá slza. Čo sa mu asi stalo, že vyzerá ako telo bez duše? Pohľad na neho pôsobí veľmi smutne a akoby okolo neho slabol vzduch. Čo je mu?
„Dávid, tu nemôžeš už nič urobiť, vezmi si toto. Našli to pri jej tele a je tam napísané, že je to pre teba,“ povedala staršia žena, podala Dávidovi tmavo červenú obálku a rozplakala sa. Žena, maminka tak milovanej Hanky. Všetkými obľúbenej Hanky, ktorá už tu medzi nami nie je. Hanky, ktorá v srdci všetkých ľudí zanechala šťastie, uspokojenie a výborné kamarátstvo. Tak prečo sa vzdala toho najcennejšieho? Života?! Dávid sa chvíľu mlčky díval na obálku. Bola podpísaná Hankiným rukopisom. Stálo tam: Dávid - prečo si ma videl len ako kamarátku? S Dávidom sa točil celý svet. Svet, v ktorom mu chýbal ten najdôležitejší človek. Človek, ktorému nikdy nedokázal povedať, čo vlastne naozaj cíti. Hanke, ktorú miloval z celého srdca. Hanke, ktorá si myslela, že ju má rád len ako kamarátku. Hanke, ktorá chcela pracovať v cirkuse. V cirkuse preto, pretože žila realitou a jej optimizmus jej na každý deň pripravil nejaké prekvapenie. Lenže teraz je už neskoro a Dávid si pripadá ako vo vojne. Jedna jeho časť mozgu bojuje proti tej druhej časti. Jedna hovorí, že už má ísť domov a má sa uzavrieť do seba. Tá druhá hovorí, nech tu zostane a spomína na chvíle strávené s Hankou - jeho láskou. Nemohol tu však dlhšie zostať. Keď vyšiel z domu, vstúpil do úplnej prázdnoty, ktorá mu nehovorila, kam má ísť. Len sa nahlas a neprajúco smiala. Chechtala sa hlasom tej najodpornejšej osoby. Keď Dávid prišiel domov, jeho rodičia mu chceli pomôcť, ale on trval stále na tom, že potrebuje byť sám. Zavrel sa do kúpeľni. Kúpeľňa, spomenul si. V kúpeľni videl Hanku naposledy. Videl ju, ako tam bezvládne leží, v kaluži krvi a nedýcha. V kúpeľni ukončila svoje trápenie, svoj život. Je to jeho vina, že už tu Hanka nie je, vraví si? Vtom jeho pohľad spadol na temne červenú obálku s nápisom: Dávid - prečo si ma videl len ako kamarátku? Otvoril obálku a začal číta. Do očí sa mu vliali slzy už pri prvých riadkoch.
...Ahoj Dávid,
milý Dávid,
môj Dávid,
drahý Dávid,
kamarát Dávid,
žiadne z tých slov nemôže vyjadriť to, ako ti už dlho chcem povedať, že ťa milujem. Stačil vždycky len letmý pohľad a už si sa odo mňa otáčal iným smerom. Nechápem, bál si sa ma? Keď pomyslím na to, že sa ma moja najväčšia láska bála, je mi hrozne. Vedľa seba držím žiletku. Tú žiletku, ktorú som ti kedysi požičala, aby si si vyrezal to znamienko. Pamätáš???? Nechcel si ísť k lekárovi, nemáš ich rád a tak si si to urobil sám. Povedala som, že máš odvahu za štyroch. Určite si to pamätáš. Síce ešte neviem, či ju použijem, pretože som sa už niekoľkokrát pokúšala zabiť, ale som srab a tak sa to nikdy nestalo skutočnosťou. Čo si asi o mne myslíš? Radšej to ani nechcem vedieť, ale je mi dobre. Určite sa teraz cítim lepšie. Tá samota a strach, že sa mi vysmeješ do tváre, keď ti vyznám lásku, tá už ma teraz netrápi. Je mi veľmi dobre. Pozri sa tam hore a predstav si, že tam sedím, obklopená anjelmi a mávam ti. Netráp sa, môj kamarát, moja láska. Svet už je taký a ja som proste nedokázala už ďalej žiť v predstave, že je všetko stratené. Môj život sa zdal byť pokojný, ale vo vnútri som sa už nedokázala trápiť. Pochop ma. Urobila som to pre seba. Nemysli si, že som sebecká, síce asi som, ale prečo si chcel byť len môj kamarát? Vieš, aké je ťažké ťa milovať a vedieť, že ty ma máš len za kamarátku? Marek - tvoj brat. Povedal mi, že každý večer chodíš na záhradu a dívaš sa do neba. Potom vraj sedíš a asi pol hodiny nevnímaš. Myslí si, že si do niekoho zamilovaný a pýtal sa ma, či si sa mi nezveril, že vyzeráš tak zúfalo. Čo myslíš, že som v tú chvíľu cítila? Svet sa mi v tú chvíľu začal rúcať pod nohami. Keď mi to povedal, sadla som si do trávy a nevnímala som. Nič. Ani Mareka, ktorý ma chcel odprevadiť domov, ani spev vtákov ani rinčanie áut. Proste nič. Len svoju bolesť. Zbalila som si svoje veci. Nemala som ich síce veľa. Len kabelku a v nej mobil, vreckovky a peňaženku. Rozlúčila som sa s Marekom, čo bol posledný človek, ktorého som videla. Na ostatných sa môžem dívať len z neba. Z môjho Nového domova. Nerozlúčila som sa dokonca ani s Terkou. Napadlo ma, je snáď Terka tvoja tajná láska? Terka, to najkrajšie dievča z celého Moravskosliezského kraja?! Bežala som domov. Mala som oči plné sĺz a pocit, že za chvíľu ukončím tento úbohý list vo mne rástol. Ukončím svoje trápenie a zároveň ti popíšem ako pomaly odchádzam...
V tú chvíľu sa Dávid rozplakal ešte viac. Slzy sa mu z očí rinuli ako vodopád, ktorý nechce prestať tiecť. Ale povedal si, že to musí dočítať. Bolo to Hankine prianie. Hankine posledné myšlienky.
...Odomkla som dvere nášho domu s krásnym veľkým balkónom, na ktorom sme sa ako deti hrali. Pamätáš, Dávid? Určite áno. Ja som mala tú nádhernú bábiku barbie a ty toho kena, ktorému odpadávala noha. Volali sa Hanka a Dávid. Neboli to ale kamaráti. Boli to milenci. Kabelku som si odniesla do izby. Mojej izbičky. Na stenách viseli plagáty. Rovnaké plagáty ako pred šiestimi rokmi, keď som mala jedenásť a ty štrnásť. Kedysi si bol taký môj ochranca a kamarát, lenže to prešlo v niečo iné. Vieš, kedy som sa do teba zamilovala? Tú noc, čo sme boli s našimi stanovať a tam si ma pred nimi bránil, keď som večer odišla zo stanu a šla som sama k jazeru. Vravela som si vtedy, že mi ťa poslal sám boh, ale to som ešte nevedela, že ty ma máš len ako kamarátku. Utešovala som sa tým, že možno ako najlepšiu kamarátku, ale teraz to sem nebudem miešať, pretože už chcem prejsť k záveru...
Dávid smrkol. Mal plný nos, oči uslzené, že skoro už nevidel písmenká, ale nejaká neznáma sila ho viedla ďalej. Musel čítať. Bol na tom závislý. Potreboval to dočítať.
...Otvorila som dvere našej útulnej kúpeľne. Kúpeľne, v ktorej som si prišla ako normálny človek a práve tu chcem ukončiť ako normálny človek svoje trápenie. Vieš, že v mojej hlave neprúdia žiadne výčitky? Je to zvláštne, nie? Sadám si na zem. Kachličky ma chladia do dlaní, ale žiletka akoby mi prirástla k ruke. Nemám strach, ak nad tým premýšľaš. Pevne som uchopila žiletku do pravej ruky a urobila som prvý, ale nie veľmi hlboký rez...
Dávid na chvíľu odložil list a musel si zájsť po vreckovku, pretože už nemohol skoro dýchať, ako sa mu zapchávali nosné dutiny. Za pár minúť sa ale vrátil a tušil, že za chvíľku bude koniec. Koniec listu.
...Krv padá na moje rifle. Rifle, ktoré som si kúpila v sekáči. Chceli sme predsa urobiť niečo bláznivé a tak sme zašli do sekáča. Ty si si kúpil tú príšernú mikinu. Pamätáš??? Tiež mám na sebe tú košeľu, ktorú si mi dal. Je mi síce trochu veľká, ale je tvoja a to je hlavné. Musím končiť, pretože potom by som už možno nemusela nič dopísať. Stačí jeden hlbší rez a mám to za sebou. Ja chcem ale umierať pomaly. Je to zvláštne, ale ako budem umierať, budem spomínať na všetko krásne, čo sme spolu prežili. Čo sme spolu prežili ako kamaráti. Asi mi bude cnieť, ale akonáhle sa zacnie tebe, pozri sa na oblohu a ja ti zamávam. Budem mávať pokojne donekonečna, pretože ty za to stojíš. Stojíš za omnoho viac a to si pamätaj. Si ten najlepší a najmilší človek, akého som kedy stretla. Prepáč, musím končiť. Povedz mame, že ju ľúbim a ak tam stretnem môjho otca, nakopem ho do zadku. Nezabudnite na mňa. Milujem vás, ale teba trocha inak, láska.
Zbohom moja láska, môj kamarát. Nikdy na mňa nezabudni, tak ako ja nezabudnem...
Zbohom, Tvoja Hanka
Keď Dávid dočítal tento srdce drásajúci list, sadol si a dlho plakal. Potom otvoril skrinku, o ktorú bol opretý a priamo pred sebou uvidel žiletku. Tmavo modrú žiletku, ktorá akoby na neho volala, nech urobí to, na čo myslí. Myslel na smrť!!! Vzal žiletku a pevne ju uchopil. Urobil prvý rez a sykol od bolesti. Ale túžba, ktorá ho volala za Hankou, bola silnejšia ako bolesť, ktorú cítil pri dotyku žiletky, a tak pokračoval. Neskôr však už nič necítil. Len počul. Počul Hankine usilovné volanie a plač, ktorý mu prebodával srdce. Plač, ktorý ho bodal do srdca tisícom ostrých nožov.
Po dvoch dňoch sa Dávid prebudil v nemocnici. Do tela mu bola privádzaná nová krv a vedľa postele sedeli jeho rodičia. Mali smutný výraz a keď uvideli, že je Dávid hore, objali ho a povedali: „Dávid, je nám to veľmi ľúto. Hanka je teraz preč, ale to neznamená, že ty urobíš to isté?!“ Dávid si v duchu vravel, že nebude počúvať to hlúpe matkine kázanie a chcel jej to aj povedať, lenže potom si spomenul na Hanku a ticho povedal: „Mami, oci, milujem vás. Je mi to ľúto.“ Dopovedal to a celou miestnosťou sa ozval slabý plač. Celá rodina tam tak sedela a plakala. Keď Dávida po týždni viezli späť domov, zastavil sa na záhrade a pozrel sa do neba. Prišiel Marek a Dávid mu povedal: „Marek, vieš kto je moja veľká láska?“ „Neviem, ale už sa ťa na to chcem spýtať dlho. Aj Hanku to zaujímalo. Neviem, keď sme sa o tom bavili, ušla s plačom. Dúfam, že som niečo nezbabral.“ „Milujem svoju kamarátku. Svoju najlepšiu kamarátku Hanku. Hanka,“ povedal, pozrel sa do neba a hlasne zakričal, „ty si moja láska.“
123
(lencer012, 21. 1. 2018 22:39)