Velmi smutny pribeh :'(
Idem po ulici a zrazu začujem ten toľko známy hlas:
„Ahoooj!“
Moje uši sa nemýlili. Otočím sa a uvidím tvár chlapca, kvôli ktorému každú noc plačem a ktorého tak milujem.
„A... ahoj...“ odpoviem trochu zaskočne.
Začneme sa spolu baviť a nakoniec skončíme na lavičke. Nechápem prečo za mnou prišiel... Až do tejto chvíle:
„No, vieš prečo som vlastne tu? Budúci týždeň odchádzam.“
Hmm, no, asi ide niekam na prázdniny, pomyslím si. Ale on pokračuje ďalej...
„S mamou a bratom sa sťahujeme k babičke, takže sa asi už nikdy neuvidíme, tak som sa chcel rozlúčiť.“
ČOŽE?!?!? To nie!!! To nie je pravda!!! Nesmie!!! Nakoniec zo seba dostanem len:
„PREČO...?!?...“
A potom nasledovala veta, ktorá mi pripadala, akoby mi niekto vražil nôž do chrbta.
„Mám tam dievča. Vieš, asi ju milujem a chcel by som s ňou byť častejšie. Preto odchádzam s mamou, inak by som tu zostal.“
Tak toto je tá najhoršia nočná mora! Na toto teda nemám a nezmôžem sa na nič.
„Ja viem, asi som ťa prekvapil...“ pokračuje, „ale keby si ju videla! Je proste skvelá, veľmi si rozumieme, také dievča som proste nikdy nestretol.“
AUUUUUU!!! Teraz si mi trafil tým ostrým nožom priamo do srdca. Konečne zo seba niečo vyklopím:
„A... kedy odchádzaš?“
„Budúci týždeň v piatok. Ideme vlakom o deviatej z nádražia.“
Mám pocit, že omdliem... nie! Je to ako by som už nežila! ON! To on zabil aj to posledné, čo vo mne bolo...
„... je skvelá... lepšie dievča nepoznám...“
Jeho slová sa mi stále dokola prehrávajú v hlave. Prečo? Prečo len tak neodišiel? Prečo za mnou musel prísť a povedať mi to? Čo on nechápe, že ma tým zabíja?
„Tak... veľa šťastia a... maj sa krásne. V piatok sa ešte uvidíme...“
„Čože? Ty ma prídeš odprevadiť? Si véééľmi, veľmi zlatá a tvoj chlapec má veľké šťastie...!“
Buuu... Prosím prestaň!!!
„Áno, prídem ťa odprevadiť. Budem pred vlakom, tak ak ma uvidíš, tak vylez, áno? Pamätaj si to...“
„Áno, áno, jasné, že budem! Budeš pred vlakom... ja ťa budem stopro vyzerať!“
Rozlúčili sme sa a odišli, každý iným smerom. Dni do toho osudného piatku boli strašné! V hlave mi neznelo nič iné, než jeho slová o NEJ!!! Ako veľmi jej závidím! Prečo ona a nie ja? Na túto otázku mi už asi nikto neodpovie... Chodila som ako telo bez duše. Vlastne to tak bolo... Proste všetko, čo vo mne bolo si TY jedinou vetou zabil. Teraz je len telo... a nič viac. Konečne nastal ten deň!!! Deň, kedy ťa uvidím naposledy. Je 8:55 a na nádraží je jediný vlak. Je to vlak, ktorý nás oddelí navždy. A už vidím aj jeho so svojou rodinou. Oni nastúpia, ale on ešte zostane vonku. Obzerá sa... Áno, ja viem, že hľadá mňa, ale ešte nie je ten správny čas. Sprievodca ho naháňa do vlaku a on sa so smutným výrazom ešte raz pozrie naokolo.... A ja idem ďalej... Rozbehnem sa a po tvári mi začnú padať slzy. Sú to moje posledné slzy pre neho. Už nikdy viac pre neho nebudem plakať. NIKDY V ŽIVOTE!!! Otočím sa a vidím, že vlak ešte stále stojí. Ešte mám čas, pomyslím si. Stále bežím... tak. Už som na mieste. A teraz len čakať. Ale nebudem čakať veľmi dlho, pretože počujem z diaľky trúbenie vlaku. Už ide! Teraz len čakám, kým príde ku mne. Už je celkom blízko... Vo vrecku mám pre neho posledný list. Pamätá si na moje posledné slová, ktoré som mu povedala...? Vlak je stále bližšie a bližšie. Počujem, ako dunia koľaje.... KONIEC sa blíži... TERAZ!!! Vykročím ľavou nohou a idem si stúpnuť na koľaje. Vodič vlaku si ma všimne, ale príliš neskoro na to, aby vlak ubrzdil. A ja ucítim náraz. Je to veľká bolesť! Ale tá, ktorá bola v mojom srdci bola väčšia. Potom už nič necítim. Moja duša pomaly odchádza z tela. Ale... akoby sa jej nechcelo! Stále som nažive! Za chvíľu ma doniesli na nádražie, kam potom pre mňa dorazí sanitka. Vlak ma príliš nezdeformoval a nie je na mňa nepríjemný pohľad, inak by ma asi neniesli medzi ľudí... Ale čo to!!! ON sedí na lavičke na nádraží a smutne hľadí pred seba. Prečo nie je vo vlaku??? Nemohol sa stihnúť tak rýchlo vrátiť a navyše, vlak nesmel nikto opustiť. Tak, čo robí tu? A potom sa pozrie smerom, kde ležím ja. Keď si ma všimne, ihneď vyskočí a prebehne ku mne. Zvalí sa ku mne na zem a začne ma objímať. Všade je plno krvi... Ešte stále cítim jeho dotyk a slzy, ktoré sa mu objavili na tvári.
„PREČO??? Prečo si to urobila???“
...pretože ťa milujem...
Ale toto on už nepočuje... V diaľke počujem sanitku.
„Prečo si ma opustila?? Ja som tu zostal kvôli tebe!! Neodišiel som, pretože som si uvedomil, že teba milujem viac ako ju!! Čakal som tu na teba, aby som ti to mohol povedať a my by sme boli spolu!! Nesmieš ma opustiť!! PROSÍM!!!“
Nieee!!! To nie je možné!!! On nechcel odísť?!? Zostal tu!!! Aby sme mohli byť spolu!!! On ma miluje!!! Ale už ho ani nepočujem... NIE!!! Ja už nechcem zomriať!! Nie teraz! Ale je neskoro... Moja duša pomaly odchádza z tela... Vidím ho, ako ma stále objíma, ale ja už tam nie som. Prečo som nezomrela hneď po náraze? Prečo som musela ešte žiť a vypočuť si to? Sanitka už prišla. Ale je už príliš neskoro. On ide so mnou. Ja nás stále sledujem. Potom si konečne všimne list, ktorý mi trčí z vrecka. Na obálke je napísané jeho meno. Vidím, ako sa mu trasú ruky a z očí sa mu valia ďalšie slzy. Pomaly ho otvorí a číta:
„Nikdy som nemilovala nikoho tak, ako teba. Bola som kvôli tebe strašne nešťastná a veľmi som sa trápila! Ale najväčšia bolesť pre mňa bola, keď si mi prišiel povedať, že sa sťahuješ za svojou láskou. Vlastne, mŕtva som bola už v tú chvíľu, čo si mi to povedal. Asi si si to neuvedomoval, ale bolo to proste to najhoršie. Pamätáš si ešte na moje posledné slová? Áno, už v tú chvíľu som vedela, čo urobím. Proste by som nemohla žiť s vedomím, že ťa už nikdy neuvidím a že niekoho miluješ. Buď šťastný a spomínaj na mňa len v tom dobrom. MILUJEM ŤA.“
Položil list, pozrel sa na mňa a opäť mu vytryskli slzy.
„Ale veď ja ťa tiež milujem!! A strašne veľmi ľutujem to, že som ti to nepovedal skôr!! Ale proste som si to uvedomil až teraz! To ja môžem za tvoju smrť!!“
Náhle sa mu vybavilo... Pamätáš si ešte na moje posledné slová?... áno, prídem ta odprevadiť. Budem pred vlakom... On vie, že už nie som vo svojom tele, preto, keď mu to v sanitke oznámia, ihneď chce ísť preč. Vystúpi a beží a beží... na miesto, kde sme sa spolu bavili naposledy. Preklína ten deň, keď sa za mnou rozhodol prísť. Preklína všetko, čo mi povedal a prosí Boha, nech vráti čas! Nič by sa nestalo!!! Lenže on si vedomí, že je príliš neskoro a čas už nikdy nevrátiš.....